Nikdy neplač že zapadlo slnko pretože slzy ti zabránia vidieť hviezdy.

 REKLAMY!!!  KECI, KECI   NIEČO AKO RECENZIE   INSPIRATION

Hra začína - 4. kapitola

29. ledna 2014 v 19:26 | Arniel Torm |  Hra začína
Nazdar všetci :)

Po dlhšej dobe opäť prinášam pokračovanie tejto poviedky. Momentálne veľa nestíham, viete ako škola, brigáda a ešte veľa iného ale pokúsim sa pridávať častejšie. Dúfam, že sa kapitola bude páčiť a zanecháte nejaký komentár.

BTW: Musím sem hodiť tento obrázok. Netuším kde som ho našla no podľa mňa je skvelý :) Mycroft and his umbrella :)


Hra začína
4. kapitola



Ako zver do ohrady, hovorím si zatiaľ čo nás nahnali do akéhosi skrášľovacieho strediska. Každého pridelia k skupinke sídelčanov, ktorí sa majú postarať aby sme vyberali ako ľudia. Úprimne, doteraz mám pocit že to oni sú akísi čudní. Šperky na miestach, kde by som ich ani v najmenšom nečakala, účesy plné lesknúcich sa svetiel a šaty, ktoré zakrývajú menej ako sa patrí.

Až dve hodiny som sa bez reptania nechala upravovať. Najskôr ma zbavili chĺpkov na celom tele, zastrihli nechty do vhodného tvaru, neskôr ma vydrhli akousi zrnitou penou a úplne na záver ma ponorili do akéhosi smradľavého gélu, ktorým mi taktiež umyli vlasy. Pripadala som si ako ich bábka, ktorú prenášajú z jednej vaničky do druhej.


Teraz čakám na svojho štylistu, muža alebo ženu, ktorý sa postará o to aby som na prezentácií zaujala publikum. Ak bude originálny ako tí doterajší, oblečie ma ako strom. A tým si ľudí určite nezískam.

Dvere sa otvoria a dnu vojde počerný muž s dlhými bielymi vlasmi. Vôbec sa netvári nadšene. Namiesto toho si ma len s opovrhnutím premeriava akoby som ani nebolo hodná jeho pohľadu. Mám chuť mu tými vyleštenými nechtami vyškriabať oči.

"Och," s povzdychom si kývne aby som vstala "kedy mi už konečne pridelia nejaký normálny kraj? Jednotku alebo dvojku. Áno, to by bola česť obliekať jednotku." mrmle si popod nos kým berie moje miery.

"Ak konečne urobíte nejaký poriadky kostým, možno vám pridelia lepší kraj." zavrčím. Môj štylista zdvihne zrak a pozrie na mňa: "Máš pravdu. Ty si ale hlavička. Urobím kostým o akom sa ešte nikomu nesnívalo."

S tými slovami si sadne za stôl a začne divoko kresliť. Nestíham sledovať ako rýchlo behá ceruzka po papieri. Keď odrazu prudko vstane a vykríkne: "Mám to."

Pozerám do zrkadla. Neviem sa rozhodnúť, či sa mi kostým páči alebo nie. Hľadím na ten napasovaný overal hnedej farby, ktorý pokrývajú drobné ornamenty. Vyzerá to ako kôra stromu. Prstami po nich prebehnem a na krátku chvíľu mám pocit, že som opäť doma. Tá myšlienka sa však rýchlo stratí.

Moje hnedé vlasy sú odrazu rozježené a vyzerajú akoby som sa niekoľko dní nečesala. Niektoré pramene mám nafarbené zelenou farbou, v iných sú zapletené zelené listy. Vyzerám ako strom. Teda až na moje modré oči, ktoré stále jasne žiaria.

"Tak čo povieš?" spýta sa štylista nadšene a trošku povyskočí.

"Je to veľmi originálny kostým." odpoviem a on sa nahlas zasmeje. Zjavne nerozumie sarkazmu. Dočerta, veď každý rok obliekajú deti z nášho kraja ako stromy. Prečo ma neobliekol nejako inak? Mohol si vybrať nejaký drevený produkt. Stoličku? Čokoľvek by bolo lepšie ako strom.

Čoskoro sa to všetko začne a tak nás zavedú na prízemie skrášľovacieho strediska. Thomasovi nevenujem ani jediný pohľad. Nestojí mi za to.

Prekvapí ma, keď zistím že sme sa ocitli v obrovskej stajni. Dvojice z toho istého kraja nastupujú do vozov, ťahanými štyrmi havraními koňmi.

Pripadám si smiešne. V porovnaní s ostatnými vyzeráme ako hlupáci. Určite po nás neštekne ani pes, pomyslím si keď zazriem vyvolených z prvých dvoch obvodov. Ich kostýmy vyzerajú neuveriteľne. Ligocú sa vo svetle lámp a dodávajú im vyvoleným desivý a impozantný vzhľad. Už len pohľad na nich dokáže vzbudiť hrôzu a rešpekt.

Ozve sa hudba a obrovské dvere sa otvoria. Voz s prvými vyvolenými vyrazil dopredu. Nasleduje päť ďalších a idem my.

V ušiach mi duní hlasná hudba a skandovanie ľudí. Kričia, mávajú, rozhadzujú kvety. Snažia sa podporiť svojich favoritov.

Pohľad mi padne na obrovské obrazovky. Vidím tam svoju i Thomasovu tvár. Vyzeráme akoby sa nás nič naokolo netýkalo. Akoby sme si ani neuvedomovali kde sme. Ľudia o nás strácajú záujem. To nemôžem dovoliť. Musím získať sponzorov.

Zdvihnem ruky a mávam. Každému venujem svoj najlepší úsmev a oni mi ho opätujú. Kričia moje meno a snažia sa upútať môj pohľad. Je mi z toho všetkého zle. Z tých ľudí, ktorí akoby si ani neuvedomovali že ideme na smrť. Zo mňa, pretože som sa rozhodla prežiť. Pretože som ochotná správať sa ako pokrytec. Pretože som rozhodnutá zabiť. Môj úsmev sa ešte viac rozšíri.

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ewiline Ewiline | E-mail | Web | 31. ledna 2014 v 20:37 | Reagovat

Moc se mi to líbí!! :333 xD
Asi to ze mě dělá masochistu O.o :D

2 Sherylin Lee Sherylin Lee | Web | 18. února 2014 v 11:55 | Reagovat

Ako dobre vedieť, že ešte niektorí z mojich priateľov stále fungujú na blogu a tvoria, píšu, ich blog prekvitá! :) Je to veľmi potešujúce, že som Ťa našla a že si sa svojho hobby nevzdala! Dúfam, že si ma ešte pamätáš :)). Ak nie, tak inak kniznymaniak - dizajn ostal ten istý, tak by si mala vedieť, že práve kto k Tebe zavítal :)).

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama