Nikdy neplač že zapadlo slnko pretože slzy ti zabránia vidieť hviezdy.

 REKLAMY!!!  KECI, KECI   NIEČO AKO RECENZIE   INSPIRATION

Hra začína - 1. kapitola

1. ledna 2014 v 20:46 | Arniel Torm |  Hra začína
Ahojte!

Takže, všetkým by som vám chcela zaželať čo najkrajší nový rok. Nech je rovnako ako i ten starý naplnený láskou, radosťou i kreativitou. Verím, že sa vám splnia všetky, i tie najtajnejšie túžby a že všetko bude minimálne tak skvelé ako to má byť.

1. kapitola



Cítim pohľady, ktoré na mňa upierajú. Dav si nesúhlasne mrmle a moja mama narieka.

"Kara Wilsonová. No tak drahá, poď k nám." Rozostúpia sa, aby som mohla prejsť. Kráčam dopredu. Dúfam, že sa nepotknem o vlastné nohy. Zdá sa mi ako by som ich mala z gumy. Zatínam zuby aby som sa nerozplakala. Ostatní vyvolení ma uvidia v zázname, nesmiem vyzerať ako slaboch.


Prečo práve ja? Nechcem ísť do Hier. Nechcem umrieť.

Vykročím hore schodmi. Ten muž, tuším sa volá Triss Harlson, mi podá ruku a postaví ma hneď vedľa seba. Jeho zelené vlasy divoko rozvieva vietor. Je mi odporný. Najradšej by som mu v momente vyškriabala oči, za to že ma posiela do arény, za to že mu stále na tvári žiari ten prehnaný sídelný úsmev.

Pozerám do davu. Môj brat, matka i otec hľadia mojim smerom. Mamu zakrývajú otcove silné paže. Snaží sa ju utešiť a aspoň čiastočne utíšiť jej slzy. Pohľadom naznačuje aby som bola silná. Nesmiem sa vzdať. Prikývnem, že rozumiem.

"A teraz páni." zareve sídelčan do mikrofónu a tentoraz ruku strčí do sklenenej gule s menami chlapcov. Bez okolkov vyberie jeden papierik a nahlas prečíta: "Thomas Peterson."

Naše pohľady sa na okamžik stretnú. Poznám ho, veľmi dobre ho poznám. Je to najlepší priateľ môjho brata. Toto malo byť jeho posledné žrebovanie. Sledujem ako prichádza na pódium. Je vysoký a má postavu atléta. Hnedé vlasy mu padajú do veľkých hnedých očí, na tvári zamračený výraz. V aréne bude ťažký súper. Je mi však jasné, že ja ho nezabijem. Nikdy by som mu nemohla ublížiť. Pochádza predsa z môjho kraja.

Triss Harlson povie aby sme si podali ruky a my poslúchneme. Upokojujúco mi ju stisne a krátku chvíľu si hľadíme do očí. Potom sa ozve hymnaa tak sa obrátime k davu.

Už však pohľadom neblúdim po tvárach, hľadím na kopce, ktoré vidno už z diaľky. Uvedomujem si, že toto je posledný krát čo vidím náš kraj. Domov sa už nikdy nevrátim.


Sedím a čakám kým sa prídu rozlúčiť. Trasiem sa po celom tele. Hlavu mám skrytú v dlaniach aby si nik nevšimol ako veľmi sa mi trasú pery a aké mám lesklé oči. Nechcem ísť do arény. Chcem zostať doma.

Dvere sa odrazu otvoria a ja prudko vstanem. Vrhnem sa do matkinho náručia.

Do ucha mi šepká povzbudivé slová. Snaží sa ma upokojiť no ja viac nedokážem zadržať slzy. Jej hlas sa mi stále ryje do uší no nemá dostatočný účinok.

"Buď statočná." prehovorí môj otec a dlaň mi položí na plece.

Má pravdu. Nesmiem vyzerať ako ľahká korisť. Potiahnem nosom a rukávom si usuším slzy. Odstúpim od mamy a všetkých si ich prezriem. Hľadím na vlastné otca. Na jeho jasné modré oči, ktoré žiaria odvahou a pochopením. Pozerám na maminu krásnu tvár poznačenú časom a napokon pozriem na svojho brata. Chcem si uchovať v pamäti ich tváre. Budú to jediné, čo mi v aréne zostane. Spomienky...

"Pokús sa vyhrať." prehovorí Luca, môj brat, a pokúsi sa o úsmev. Na jeho tvári sa však zjaví iba akýsi šker. Prikývnem. Je mi jasné že to má ťažké. Za jeden deň prišiel o najlepšieho priateľa i sestru. Ale stále som na tom podstatne horšie. Umriem.

"Máš oproti ostatným výhodu," začal môj otec "nesmieš zabudnúť na všetko čo som ťa naučil. Na tie týždne v lese."

Vedela som čo má na mysli. Spomínala som si jasne ako ma naučil strieľať z luku, oháňať sa sekerou a vrhať nože. Trávili sme tak každú voľnú chvíľu, ktorú nemusel pracovať v lese. Vždy som si myslela, že nás vlastne pripravuje na Hry. Keby nás náhodou vybrali. Vo vrhaní som bola najlepšia, nikdy sa mi nestalo že by som minula terč. No tentoraz to nebude terč, na ktorý budem hádzať. Budú to ľudia.

"Mám vás rada." zašepkám chvíľu potom ako príde mierotvorca a oznámi, že čas uplynul. Naposledy ma objímu a zmiznú za zatvorenými dverami.


Sadneme si do auta a odtiaľ nás odvedú na vlakovú stanicu. Je plná reportérov. Tisnú sa k nám, vykrikujú najrôznejšie otázky a do tváre nám tlačia kamery a mikrofóny. Nevenujem im ani jeden pohľad. Pozerám na špičky svojich topánok. Nemám odvahu otvoriť ústa, pretože mi jasné že výkrik by som nezadržala.

Vojdeme do vlaku a dvere sa za nami zatvoria. V okamihu sa pohneme vpred.

Cez malé okienko sledujem rozmazanú krajinu. Pri rýchlosti ako ideme sa zmenila iba na neostrú šmuhu. To je posledný krát čo som v siedmom obvode.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ewiline Ewiline | E-mail | Web | 2. ledna 2014 v 18:44 | Reagovat

Ježíš! :D
Už se těším na další! Těším se až bude hrát O:) :D Není to myšleno zle :D ;)
Taky Happy New Year :3 ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama