Nikdy neplač že zapadlo slnko pretože slzy ti zabránia vidieť hviezdy.

 REKLAMY!!!  KECI, KECI   NIEČO AKO RECENZIE   INSPIRATION

2. časť

18. února 2012 v 0:31 | Arniel Torm |  Poviedky - kratšie


Časť druhá


Kostolné zvony odbíjali. Skôr ako sa nazdala, prišlo poludnie a Kaiya ešte stále neprišla. Čakala tu na ňu už najmenej hodinu. Slnko pražilo na už aj tak horúci piesok ktorý mala pod nohami. Prechádzala sa znudene a otrávene hore dole po púšti a v tom ju zazrela. Postavu sediacu na majestátnom bielom koni, v rukách držala opraty ešte jedného hnedého koňa. Rýchlo cválala smerom k nej. Bola to Kaiya, o tom nemala ani najmenšiu pochybnosť. Sedela v sedle hrdo, s vystretým chrbtom a hlavou vysoko zdvihnutou. O pár minút zasavila priamo pred Niley. Vlasy mala strapaté.
"No tak, rýchlo naskoč." okrýkla ju.
"Odkiaľ máš tie kone?"
"Povedme, že som si ich požiačala." odpovedala jej polelfka. Niley jej venovala dlhý a najmä vyčítavý pohľad."Požičala s úmyslom vrátiť." doplnila Kaiya a usmiala sa.
"Kadiaľ sa tam vlastne ide?"
"Pôjdeme asi jedenásť míľ na sever a potom prekročíme rieku Heina a ešte nejaké tri míle a sme tam."
"Fíha.. dosť sa vyznáš."
"Vieš, kým som tu na teba čakala, mala som dosť času poriadne sa do tých máp pozrieť." odpovedala jej okamžite.
"Takže, do večera by sme tam mohli byť?" spýtala sa polovičná elfka.
"Budeme tam skôr,ako zapadne Slnko, teraz nám však zostáva dúfať, že náš Narrad nepredbehne."
"Naradovy som nechala veľmi pekný príklad tomo, čo sa s ním stane ak zabije moju rodinu. A okrem toho, ako ho poznám určite si počká na to kedy prídem. Vlastne, som si viac než istá že si sadne pred vežu a dýkou priloženou na hrdle mojej matky." povedala a popohnala koňa do klusu.
Teplo bolo neznesiteľné a horúci vzduch sa takmer nedal dýchať. Bola to vyprahlá pustatina, tony a tony piesku. Nikde ani náznak života, ani len nízky ker alebo malý výhonok, nič. Z horúceho piesku sa dvíhal prezvlášny opar a zobrazoval nereálne veci. Niley sa na pár sekúnd zazdalo že zazrela oázu no akonáhle žmurkla, oáza zmizla. Slnko stúpal čoraz vyššie a s čoraz väčšou intenzitou zohrieval celú krajinu.
"Koľko sme už asi prešli?" ozvala sa unavene Niley.
"Asi deväť míľ." odvetila jej ešte unavenejšia Kaiya. Niley si vzdychla a až kým neprekročili Heinu mlčala.
Už pol míle pred riekou začuli hukot vody. Akoby im tento zvuk vlial do tela nové sily ktoré potrebovali. Dokonca ešte aj kone zrýchlily svoj beh.
Heina bola viac ako obrovská, masa vody sa z hrmotom valila ďalej a ďalej. Našťastie ponad rieku viedol drevený most. Prvá šla Kaiya, zoskočila z koňa a chytila ho za uzdu. Biely tátoš nervózne a dosť bojazlivo prekračoval z nohy na nohu. Múdrymi očami si prezeral nespútanú vodu ktorá sa valila pod jeho nohami. Kôň zaváhal a zastal. Strach mu ochromil svaly a on sa ďalej nedokázal pohnúť. Kaiya zanadávala, podhladila ho po snehobielej hrive.
"Iewa Ets koiel Erwann." zašepkala mu do ucha. Mladý žrebec hlasno zafŕkal a rýchlo prebehol na druhú stranu.
"Čo si mu to povedala?" spýtala sa Niley hneď potom, ako sa nadruhej strane ocitla aj ona.
"Len že sa nemá čoho báť."
"V akom jazyku to bolo?"
"V starovekej elfštine."
"Aha." dodala zamyslene a neprítomne vyskočila na chrbát svojho koňa. Do kožených mechov si nabrali vodu, napojili kone a ďalej pokračovali v ceste.
V diaľke zazreli vysokú vežu. I z veľkej vzdialenosti vyzerala hrôzostrašne a tajuplne.
Kamenné múry zarastené mäkkým machom sa týčili od výšky niekoľkých desiatok metrov. Drevené okenice buď už veľmi dávno zhnili alebo boli pribité klincami, tak aby sa nedali otvoriť. Pôsobila by pusto a opustne keby sa z jej vnútra nedrali von výkriky, ženské výkriky. Kované dvere sa z ťažkým a hlasným zaškrýpaním otvorili. Von vyšla vysoká, mužská postava, bol to Narrad. Odetý do krvavo červenej tuniky prešívanej zlatou niťou a úzkych jazdeckých nohavíc. V ruke zvieral prezdobenú dýku. Za ním vyšlo ešte ďalších päť postáv, tri znich mali na hlavách čierne kapucne a boli spútané hrubou, oceľovou reťazou.
"Vitaj Kaiya." vykrýkol Narrad. Jeho hlas znel ako krákanie havrana.
"Tušil som že sem dnes prídeš." dodal takmer okamžite, na tvári sa mu usadil blažený výraz. Kaiya zoskočila z koňa a pomalými, plynulými krokmi kráčala k nemu. Niley si zatiaľ vybrala z batoha zvláštny amulet a zovrela ho v pästi.
"Ty odporný, špinavý,ha..."
"Ale no tak Kaiya, kroť sa trochu. Nechceš predsa aby pre tvoju prostorekosť zomrel niekto z tvojej rodiny." prerušil ju Narrad
"Pusť, ich. Slúžila som ti dosť dlho, teraz je rad na tebe."
"Takto to ale nefunguje Kayia. Nezabila si to dievča, čiže si nesplnila svoju časť dohody. Takže, smola, tvoja rodina zomrie."
Jednej z postáv stiahni dole kapucňu. Neprítomnými zelenými očami na ňu hľadela jej matka. Kedysi krásne a husté hnedé vlasy mala mastné a špinavé. Po celom tele sa jej tiahli modriny, jazvy a nespočenté množstvo čerstvých rán z ktorých ešte stále kvapkala krv. Donútili ju, aby si kľakla a Narrad jej priložil na krk dýku.
"Rozlúč sa s matkou." zasmial sa. Kaiya zakričala a rozbehla sa k nemu. Narrad nevedno ako poslal priti nej guľu energie. Rútila sa priamo na ňu. Kaiya už nemala šancu vyhnúť sa jej, očakávala bolesť no nič neprichádzalo. Akoby zázrakom sa jej vyhla a letela ďalej na púšť. Obrátila sa k Niley, ktorá sa unavene usmievala a podopierala o koňa. Iba stroho prikývla a utekala k Narradovy.
"Nepribližuj sa inak zomrie."
"Pusť ich."zopakovala svoju žiadosť. Narrad pokynul dvom mužom, obaja vytasili meče a zúrivo sa do nej pustili. Kayia nepatrila k veľmi dobrým bojovníkom, ona radšej ticho a najmä rýchlo vykonala len to čo mala a nikdy sa s nikým nebila bezdôvodne. Tentoraz však útoky nepriateľov s ľahkosť odrážala a zúrivo ich opätovala. Jeden z nich sa mocne ohnal a trafil ju do líca. Tenká pokožka sa pretrhla a meč sa zaryl hlboko do mäsa. Z rany sa rynula krv. Bolestne zasyčala a neuveriteľnou silou sa ohnala mečom. Ostrie sa dotklo ostria a vyleteli iskry. Strata krvy akoby polelfke pridala silu a energiu ktorú tak veľmi potrebovala. Jeden z mužov na pár sekúnd poľavil v svojej pozornosti a Kaiyno ostrie sa mu zavŕtalo hlboko do brucha. Pozrel sa, ako sa jeho biela tunika mení na červenú a navždy zavrel oči. Mŕtvy sa zrútil do piesku. Druhý muž sa najskôr vyjavene pozeral na svojho spolubojovníka. Smrť jeho druha akoby mu vliala do srdca odvahu a vôľu bojovať ďalej. Oháňal sa mečom oveľa zúrivejšie ako kedykoľvek predtým. Netrvalo dlho a zasiahol Kayiu. Čepeľ jeho meča sa oškrela o jej stehno. Polelfka pod únavou a stratou krvy klesla na kolená.
No tak vstávaj, pomyslela si Niley unavene. Zmena smeru tej energetickej gule ju stála už príliž veľa energie. Ledva sa udržala na nohách, musela sa podopierať o svojho zapožičianého koňa. Keď zbadala, že táto bitka, je už takmer prehraná spomenula si na kúzla ktoré sú ukryté v amulete. Pokiaľ si pamätala, jedným z nich bolo aj liečenie. Vystrela trasúcu sa ruku a slovami v neznámom jazyku vyvolala uzamknuté kúzlo. Z Kayinych rán zostali len jazvy. Odomknutie kúzla vyčerpalo aj poslednú zásobu energie ktorú v sebe ešte Niley mala. Bezvládne klesla na zem.
Kaiya sa prekvapene dotkla svojho líca. Bola na ňom prilepená len zaschnutá krv, nič viac žiadna čerstvá rana. A takisto aj jej stehno, iba jazva, nič viac. Jej protivník mal na tváry rovnako prekvapený výraz ako ona. Neveriacky hľadel na jej zázračne uzdravené zranenia. Pomalými krokmi ustupoval, až sa dostal dostatočne ďaleko, tam sa otočil a bežal kade ľahšie. Narrad zúrivo zanadával.
"Ako si to... vlastne to je to jedno pretože tvoja rodina aj tak zomrie." Dýku priložil tesnejšie k hrdu Kayiinej matky a pritlačil. Objavil sa tam tenký pramienok krvy, skôr ako však stihol pokračovať jedna z postáv zahalená kapucňou sa rozbehla a surovo doňho vrazila. Narrad spadol na zem. Kaiya neváhala, teraz bola jej chvíľa. Rozbehla sa priamo k nemu.
Vydesaný výraz v jeho očiach jej spôsoboval radosť. Posledných pár stôp prešla pomalým, rytmyckým krokom aby v ňom vzbudila väčšiu hrôzu.
"Ale no tak Kayia, som si viac než istý že by sme sa mohli nejak dohodn...." Skôr, ako stihol dopovedať posledné slovo jeho hlava sa oddelila od tela.
Polelfka sa rozbehla k svojej rodine. Matka ju čakal s otvoreným náručím a úprimným úsmevom na tváry.
"Ach...dieťa moje." zavzlykala. Bakan zatiaľ rozväzoval putá jej otcovy.
"Som tak rada že ťa vidím." opäť zavzlykala jej matka.
"Za to všetko môžem poďakovať Niley." odpovedala a pozrela sa na miesto kde malo dievča stáť.
"Niley?Niley." zakryčala a rozutekala sa smerom k nej. Padla na kolená.
"No tak Niley, preber sa." Dievča pomaly otvorilo oči.
"T-aaa-kže... sa ti to podarilo a ja som naplnila som svoj osud."
"Pssst... nič nehovor, všetko bude v poriadku."
***
Sedela za drahým mahagonovým stolom a prezerala si list ktorý jej prišiel. Jeho obsah si prečítala najmenej desať krát. Ozvalo sa zaklopanie na dvere.
"Vstúpte." Do priestrannej izby vstúpil vysoký mladý lokaj.
"Madam Niley, v záhrade vás očakáva pán Roland."
"Dobre, oznámte mu že o chvíľu prídem." odpovedala no zrak nespustila z obrázku ktorý bol priložený k listu. Spokojne sa usmiala a opäť sa začítala do jeho obsahu.
...Kúpili sme si malý domček v malej dedinke Liorwen....malá Niley sa nevied dočkať dňa keď ju jej krsná matka príde pozrieť tak dúfam že konečne odložíš prácu a prídeš a ak nie, prídem si po teba sama.....veľmi pekne ti ďakujem za všetko a teším sa na tvoju návšteve a samozrejme prikladám aj obrázok našej malej....
Vstala od stola. Dlhé vlasy mala upravené do hladkého, jednoduchého účesu. Namiesto cestovného oblečenia mala tentoraz oblečené drahé saténové šaty. Otvorila dvere a naposledy sa obzrela na obrázok ktorý ležal na stole.
"Ale veď nakoniec prečo nie?" spýtala sa sama seba. Zabuchla dvere, rozbehla sa ku skrini a vybrala odtiaľ jazdcké nohavice....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama